Funkcia tráviaceho systému

Tráviaci systém zabezpečuje príjem a spracovanie potravy, ako aj vstrebávanie energetických a iných látok nevyhnutných pre správne fungovanie tela. Skladá sa z tráviaceho traktu a žliaz, ktoré produkciou svojich sekrétov umožňujú jeho funkciu.

Motolitou tráviaceho systému sa prijaté živiny posúvajú do jednotlivých častí systému, pričom sa zmiešavajú s tráviacimi šťavami, ktoré vylučujú žľazy pridružené k tráviacemu traktu (pečeň, žlčník, pankreas) alebo žľazy sliznice.

Trávenie je zložitý proces, pri ktorom sa látky prijaté potravou chemicky rozkladajú na jednoduchšie, menšie častice, aby sa mohli sliznicou tráviaceho traktu resorbovať do vnútorného prostredia organizmu a transportnými systémami distribuovať k jednotlivým tkanivám a orgánom.

Stenu tráviaceho traktu tvorí sliznica (vnútorná časť - časť v tesnom kontakte s prijatou potravou), podslizničná časť a hladká svalovina, ktorá je z vonkajšej strany krytá seróznou blanou (spojivové väzivo, ktoré kyje črevo a fixuje ho k brušnej dutine).

Na povrchu sliznice sa nachádzajú klky, ktoré zabezpečujú príjem živín (tenké črevo).  V podslizničnej časti sa nachádzajú podsliznicové žliazky a prebiehajú v nej nervové dráhy a cievy.

Peristaltické pohyby

Peristaltické pohyby zabezpečujú posun potravy pozdĺž tráviaceho traktu a vyvolávajú ich kontrakcie hladkej svaloviny čreva.

Zmiešavacie pohyby

Zmiešavacie pohyby slúžia predovšetkým na premiešavanie obsahu čreva s tráviacimi šťavami. Ide o lokálne krátko trvajúce sťahy malých úsekov stien čriev. 

Nadpis textu

Váš text začína práve tu. Kliknite sem a môžete začať písať. Aut odit aut fugit sed quia consequuntur magni dolores eos qui ratione voluptatem sequi nesciunt neque porro quisquam est qui dolorem ipsum quia dolor sit amet consectetur adipisci.

Žuvanie 

Hneď po prijatí potravy do ústnej dutiny sa začína jej spracovanie a miešanie so slinami. V ústnej dutine prebiehajú dva procesy - žuvanie a hltanie.

Potrava sa rozdrvuje zubami a jazykom sa premiešava so slinami. Hryzie sa hryzákmi a drví premolármi a molármi. 

Proces žuvania trvá približne 30 s. Dĺžka žuvania by mala zodpovedať kvalite potravy. Príliš jemne rozžutá potrava sa veľmi rýchlo vyprázdňuje zo žalúdka, čo má za následok nedostatočné trávenie a rýchlejšiu pasáž  bez dostatočného využitia potravy. Naopak, nedostatočné rozžuvanie a prehltávanie väčších kúskov môže zapríčiniť dráždenie žalúdka.

Sanie

Novorodenci a dojčatá prijímajú potravu saním pomocou sacieho reflexu. Pri zatvorených ústach sa pohybom jazyka a čeľuste smerom nadol vytvára v ústnej dutine podtlak, čo umožňuje vtekanie tekutiny do úst.

Sliny a ich funkcia

Sliny sú prvou tráviacou šťavou, s ktorou sa dostáva potrava do styku. Tvoria sa v slinných žľazách a drobných žliazkach sliznice ústnej dutiny. Sliny chránia ústnu dutinu pred škodlivinami - obsahujú látky s bakteriostatickým účinkom (zastavuje činnosť baktérií) a zmäkčujú prijatú potravu.

Sliny obsahujú enzým alfa-amylázu, ktorý štiepi škrob (prvé miesto štiepenia cukrov) a uľahčujú vnímanie chuti. Rozpúšťajú chuťové látky, ktoré stimulujú chuťové receptory, čím tiež napomáhajú vylučovaniu žalúdočnej šťavy.

Hltanie

Hltanie je reflexný mechanizmus, ktorým sa rozžutá potrava premiešaná so slinami dostáva z ústnej dutiny do pažeráka. Začína vôľovým posunom sústa na koreň jazyka a zadnú časť podnebia. Keď sa sústo dostane na koreň jazyka, hltanie sa stáva automatickým.

Pri prehĺtaní sa posunom hrtana dopredu a nahor jeho vchod uzatvára hrtanovou príchlopkou a dýchanie sa na zlomok zastavuje. Vďaka tomu sa prehĺtaná potrava nedostáva do dýchacieho systému. Prehltnuté sústo sa ďalej posúva vplyvom gravitácie až k žalúdku.

Pažerák je trubica zložená hladkej a priečne pruhovanej svaloviny, vystlaná sliznicou. Zabezpečuje presun potravy z ústnej dutiny do žalúdka.

Vchod pažeráka je v pokoji uzavretý. Reflexne sa otvára pri hltaní. Dolná časť pažeráka je od žalúdka oddelená zvieračom, ktorý reflexne ochabuje 2 s od začiatku hltania, vďaka čomu potrava ľahko prechádza do žalúdka.

Zvierač medzi pažerákom a žalúdkom za normálnych okolností zabraňuje refluxu žalúdočnej kyseliny do pažeráka.

Žalúdok je rozšírená časť tráviaceho traktu, v ktorej sa potrava hromadí a ďalej spracováva. Horný zvierač oddeľuje žalúdok od pažeráka a dolný od dvanástnika.

Žalúdok tvorí sliznica, 3 vrstvy svaloviny a podsliznicové väzivo s krvnými cievami, lymfatickými cievami a nervovou spleťou. Sliznica žalúdka produkuje hlien, kyselinu chlorovodíkovú HCL) a tráviace enzýmy. V žalúdku sa trávia tuky enzýmom zvaným lipáza, bielkoviny enzýmom zvaným pepsín a cukry amylázou.

Žalúdočná šťava

Vylučovanie žalúdočnej šťavy závisí od príjmu potravy. Prázdny žalúdok produkuje iba hlien (mucín). Žalúdočná šťava je priezračná tekutina. Za 24 h sa jej vyprodukujú 2 - 3 l. Obsahuje vodu, HCl, hlien, enzýmy (pepsín, žalúdočná lipáza a amyláza) a ďalšie látky. 

Žalúdočná šťava obsahuje tiež tzv. vnútorný faktor (intrinsic factor), ktorý umožňuje vstrebávanie vitamínu B12 a gastroferín, ktorý umožňuje vstrebávanie železa.

HCl vytvára kyslé prostredie žalúdka, podporuje trávenie bielkovín, denaturuje bielkoviny a umožňuje vstrebávanie železa a vápnika. Okrem toho má baktericídny a bakteriostatický účinok (ničí baktérie a bráni im vo funkcii) a zabraňuje rastu plesní.

pH žalúdočnej šťavy je nízke - 1 -2, čo je optimálne pre činnosť enzýmov.

Plnenie žalúdka

Steny prázdneho žalúdka k sebe priliehajú. S postupom potravy do žalúdka sa stena žalúdka postupne zväčšuje a prispôsobuje zvyšujúcemu obsahu až kým sa nenaplní. Žalúdok môže prijať 1 - 2 l potravy. Žalúdok naplnený potravou sa začne postupne sťahovať, čo umožňuje dôkladné premiešavanie potravy so žalúdočnou šťavou a vytváranie polotekutej kašovitej hmoty, ktorá sa nazýva chýmus. Táto hmota následne prechádza do dvanástnika.

Okrem sťahov (kontrakcií), ktoré vyvoláva prijatá potrava, poznáme i hladové kontrakcie, ktoré vznikajú v prázdnom žalúdku po niekoľkých hodinách hladu. 

Vyprázdňovanie žalúdka

Potrava sa v žalúdku zadržiava rozlične dlho podľa toho, z akých živín sa skladá. Najdlhšie v žalúdku zostáva tuková potrava (až 5 hodín), o niečo kratšie bielkovinová a najskôr sa vyprázdňuje sacharidová potrava (po 3 hodinách).

Akonáhle tlak v žalúdku presiahne tlak v duodene, chýmus začne postupne v malých množstvách prechádzať do dvanástnika.

Vracanie

Vracanie je obranný reflexný mechanizmus, ktorý môžu spôsobiť rozličné podnety. Podľa príčin rozlišujeme:

Periférne vracanie - podnety na vracanie vychádzajú priamo zo žalúdka (dráždenie steny žalúdka škodlivinami, nadmerné roztiahnutie žalúdka)  alebo iných častí tráviaceho traktu (dráždenie koreňa jazyka, hltana, tenkého čreva), prípadne zo žlčových ciest alebo z maternice.

Centrálne vracanie - centrálne vracanie vyvolávajú niektoré dráždivé látky (napr. emetiká), hypoxia, zvýšený vnútrolebečný tlak, hlboká, silná bolesť, nepríjemné zmyslové pocity či dráždenie vestibulárneho aparátu (kinetóza).

Vracanie sa spája s vegetatívnymi reakciami, ku ktorým patrí nevoľnosť, zvýšená sekrécia slín, potenie, bledosť, zmenené dýchanie a tachykardia.

Podžalúdková žľaza (pankreas) má v tele dve funkcie:

1. Endokrinnú

Endokrinnou funkciou pankreasu (funkciou s vnútorným vylučovaním) je vylučovanie hormónov inzulínu a glukagónu a kontrola hladiny cukru v krvi. Tieto hormóny sa vylučujú do krvi.

2. Exokrinnú

Exokrinnou úlohou pankreasu (funkciou s vonkajším vylučovaním) je vylučovanie pankreatických enzýmov, a to konkrétne trypsínu (štiepenie bielkovín), amylázy (štiepenie cukrov) a lipázy (štiepenie tukov). Pankreatické enzýmy sú súčasťou pankreatickej šťavy.

Denne sa vytvoria 1 - 2 l pankreatickej šťavy. Pankreatická šťava prechádza do tenkého čreva v dvanástniku (duodene) cez vývod ductus pancreaticus. Potrava natrávená v žalúdku sa po prechode do dvanástnika premiešava s pankreatickou šťavou, ktorá zabezpečuje jej ďalšie trávenie.

Hlavnou funkciou tenkého čreva je vstrebávane živín. Vnútornú časť hrubého čreva pokrýva sliznica, ktorá je krytá klkmi. Klky zväčšujú plochu čreva a to až 20 - násobne. V tenkom čreve sa tvorí črevná šťava, ktorá obsahuje hlien, hydrogénuhličitany, enzýmy a ďalšie látky.

Medzi enzýmy hrubého čreva patria paptidázy (štiepenie bielkovín), sacharáza, maltáza, izomaltáza a laktáza (štiepenie cukrov), lipázy (štiepenie tukov) a nukleázy (štiepenie nukleových kyselín). Tráveniu tukov napomáha žlč, ktorá sa žlčovodom dostáva z žlčníka do čreva.

Pohyby tenkého čreva (črevná peristaltika)

Pohyby tenkého čreva, ktorými sa posúva črevný obsah, sú dvojaké:

Miestne (lokálne) - zabezpečujú dôkladné premiešavanie chýmu

Peristaltické pohyby - zabezpečujú posúvanie chýmu

Rýchlosť posunu chýmu v tenkom čreve

Chýmus prechádza tenkým črevom 3 - 5 hodín. Rýchlosť posunu chýmu v tenkom čreve závisí od postupného vyprázdňovania obsahu žalúdka do duodéna. Kontrakcie duodéna nadväzujú na kontrakcie žalúdka a miešajú chýmus s pankreatickou šťavou a so žlčou. Motolita duodena tiež zabraňuje presunu duodenálneho obsahu späť do žalúdka.

Intestinointestinálny reflex

Roztiahnutie určitého úseku čreva vyvoláva kontrakciu čreva za týmto úsekom a ochabnutie pred ním. Tento jav sa označuje ako intestinointestinálny reflex.

V dolných častiach tenkého čreva je pasáž chýmu pomalá, urýchľuje sa však po prijatí ďalšej potravy. Zvýšená aktivita žalúdka podporuje aktivitu tenkého čreva, pričom chýmus prechádza v malých dávkach do hrubého čreva. Tento dej sa nazýva gastrointestinálny reflex.

Ovplyvňovanie črevnej peristaltiky

Na črevnú peristaltiku vplývajú viaceré faktory. Prvým faktorom je účinok vegetatívneho nervového systému (sympatika a parasympatika). Parasympatikus aktivitu zvyšuje tenkého čreva, sympatikus ju naopak utlmuje.

Črevnú peristaltiku ovplyvňujú tiež opiáty, ktoré ju tlmia. Transport potravy črevom sa teda predlžuje. Naopak, stresové faktory, črevnú peristaltiku stimulujú a môžu vyvolávať hnačkové stavy.

Všetky vstrebané látky sa dostávajú z črevných klkov priamo krvou do pečene. Výnimku tvoria tukové látky, ktoré sa spravidla resorbujú do lymfatického systému tráviaceho traktu a až prostredníctvom ductus thoracicus sa dostávajú do venóznej krvi.  

Hrubé črevo je od tenkého čreva oddelené iliocekálnym sfinkterom. Sfinkter zabraňuje spätnému pohybu chýmu do tenkého čreva. Z tenkého čreva prechádza do hrubého čreva denne asi 500 - 1 500 ml chýmu.

Hrubé črevo slúži na vstrebávanie vody a elektrolytov, skladovanie nestrávených zvyškov, formovanie stolice a jej vylučovanie z organizmu. Poximálna časť hrubého čreva slúži na resorpciu, distálna na uskladňovaniu odpadových látok.

Hrubé črevo narozdiel od tenkého čreva neobsahuje klky a neprodukuje žiadne enzýmy. Sekrét hrubého čreva obsahuje vodu, hlien a elektrolyty. Hlien chráni sliznicu pred poškodením agresívnymi látkami a baktériami v stolici a tvorí tmel pre fekálne hmoty, z ktorých vzniká stolica.

Pohyby hrubého čreva sú pomalé a slúžia na premiešavanie potravy a vyprázdňovanie čreva. Posun chýmu análnym smerom zabezpečujú peristaltické (posuvné) pohyby. Významnú úlohu pri zvýšení peristaltickej aktivity hrubého čreva má gastrokolický a duodenokolický reflex (naplnenie žalúdka a duodena podporuje peristaltiku a vyprázdňovanie hrubého čreva).

Formovanie stolice a defekácia

Obsah hrubého čreva sa postupne hromadí v esovitej kľučke hrubého čreva (colon sigmoideum) a pohybmi hrubého čreva sa po častiach posúva do konečníka. Konečník navonok vyúsťuje análnym otvorom, ktorý je uzavretý dvoma zvieračmi (vnútorný a vonkajší análny zvierač). Vnútorný zvierač obsahuje hladkú svalovinu, vonkajší priečne pruhovanú - vôľu ovládanú svalovinu.

Nutkanie na stolicu sa objavuje po naplnení konečníka a po čase a zvýšení tlaku nastáva potreba defekácie. Moment defekácie určuje vôľou ovládaný vonkajší sfinkter, ktorý inervuje nervus pudendus zo sakrálnej miechy (S2 - S4).

Denne sa vytvára asi 150 - 200 g stolice. Hnedé sfarbenie jej dodáva bilirubín, sterkobilín a urobilín. Obsahuje 75% vody a zvyšok tvoria tuhé látky, predovšetkým nestráviteľné zvyšky, hlien či usmrtené baktérie. Zápach stolice spôsobujú plyny vznikajúce činnosťou črevných baktérií.

Bakteriálna flóra hrubého čreva

Významnou súčasťou hrubého čreva je bakteriálna flóra, ktorá rozkladá zvyšky nestrávenej potravy a zároveň produkuje vitamín K, vitamín B12, vitamín B1 a B2, ktoré sú potrebné pre správne fungovanie organizmu. 

Hormóny tráviaceho traktu patria medzi tkanivové hormóny, ktoré sa tvoria v endokrinných bunkách sliznice tráviaceho systému, v niektorých orgánoch alebo zakončeniach nervových buniek. 

Uvoľňujú sa pôsobením chemických látok v potrave, fyzikálnym roztiahnutím jednotlivých častí tráviaceho traktu a hormonálnou alebo nervovou aktivitou. K cieľovým orgánom sa dostávajú krvou alebo priamo difúziou z buniek do okolia alebo uvoľňovaním z nervových zakončení. Patrí sem:

Gastrín

Gastrín produkujú bunky žalúdočnej sliznice, ktoré reagujú na zmeny žalúdočného obsahu. Gastrín stimuluje vylučovanie žalúdočnej kyseliny a pepsínu a podporuje rast sliznice žalúdka, tenkého a hrubého čreva.

Cholecystokinín

Cholecystokinín stimuluje vylučovanie pankreatickej šťavy a žlče, ktoré zabezpečujú trávenie bielkovín a tukov v dvanástniku. Ich sekréciu stimuluje kontakt sliznice s látkami bielkovinového a tukového charakteru.

Sekretín

Sekretín produkujú bunky sliznice tenkého čreva. Sekréciu sekretínu stimulujú produkty trávenia bielkovín a kyslé prostredie v tenkom čreve. Sekretín podporuje tvorbu pankreatickej šťavy, vylučovanie žlče a cholecystokinínu. Zároveň tlmí sekréciu žalúdočnej kyseliny a spôsobuje kontrakciu pylorického zvierača žalúdka.

Gastický inhibičný peptid (GIP)

GIP sa produkuje v sliznici dvanástnika a jejuna za prítomnosti glukózy a tukov v potrave. Tlmí sekréciu žalúdka a motilitu.

Motilín

Tvorí sa v dvanástniku a stimuluje tvorbu pepsinogénu a motolitu žalúdka a čreva.

Somatostatín

Tvorí sa v bunkách pankreasu a bunkách sliznice tráviaceho traktu. Jeho vylučovanie stimuluje HCl. Somatostatín tlmí tvorbu niektorých hormónov tráviaceho traktu (gastrínu, GIP, sekretínu a motilínu). Okrem toho tlmí vylučovaciu funkciu pankreasu a sekréciu žalúdka a jeho motilitu.

Histamín

Histamín je hormón stimulujúci sekréciu HCl v sliznici žalúdka. 

Výživné látky prijímané potravou (cukry, tuky, bielkoviny) organizmus nie je schopný v takejto forme využiť, preto sa musia pôsobením enzýmov najskôr trávením rozložiť na jednoduchšie zložky. Potom sa môžu vstrebať do krvného alebo lymfatického obehu a telo ich dokáže využiť.

Trávenie cukrov

Cukry sú významným zdrojom energie. Potravou prijíma človek hlavne sacharózu, laktózu a škrob. Strava obsahuje aj veľa celulózy, ktorá však nemá z energetického hľadiska pre človeka význam, pretože mu chýbajú enzýmy na jej rozloženie.

Potrava sa žuvaním premiešava so slinami, ktoré obsahujú alfa- amylázu (ptyalín). Tento enzým rozkladá škrob na maltózu. V ústach sa rozkladá iba 5% prijatých sacharidov. Alfa- amyláza ďalej trávi cukry v žalúdku. V duodena sa chýmus premiešava s pankretickou šťavou, ktorá takisto obsahuje alfa- amylázu. Pankreatická alfa- amyláza je však aktívnejšia. 

Ďalší rozklad prebieha pri kontakte s mikroklkmi čreva, ktoré obsahujú enzýmy sacharázu, laktázu, maltázu a izomaltázu. Sacharáza štiepi sacharózu na glukózu a fruktózu, laktáza štiepi laktózu na galaktózu a glukózu a maltáza maltózu na dve molekuly glukózy.

Trávenie tukov

Tuky sú dôležitým zdrojom energie a zásobnou látkou, z ktorej sa v prípade potreby uvoľňuje veľké množstvo energie. 

V potrave sa vyskytujú predovšetkým vo forme neutrálnych tukov, ktoré sú zložené z glycerolu a 3 vyšších karboxylových kyselín (triacylglyceroly). V malom množstve sú prítomné fosfolipidy či cholesterol. Tuky sa veľmi slabo rozpúšťajú vo vode, preto musia byť emulgifikované žlčovými kyselinami v dvanástniku a tenkom čreve.

Prvé štiepenie tukov prebieha v žalúdku pôsobením žalúdočnej lipázy. Žalúdočnou lipázou sa rozloží iba 10% prijatých tukov. Tuky sú nerozpustné vo vode, preto sa v žalúdku oddeľujú od ostatného obsahu a zostávajú v ňom dlhšie.

Hlavné trávenie tukov sa uskutočňuje v dvanástniku po premiešaní chýmu s pankreatickou šťavou a žlčou. Žlč neobsahuje žiadne enzýmy, obsahuje však žlčové kyseliny, ktoré zabezpečujú emulgifikáciu (obaľovanie tukov žlčovými kyslinami). Pankreatická lipáza potom štiepi triacylglyceroly na glycerol a vyššie karboxylové kyseliny.

Cholesterol a fosfolipidy rovnako podliehajú emulgifikácii žlčovými kyselinami. Následne sa trávia cholesterolesterázou (cholesterol) a fosfolipázou (fosfolipidy).

Trávenie bielkovín

Bielkoviny sú nenahraditeľnou a nevyhnutnou zložkou potravy. Sú dôležité pre rast svalov, správnu funkciu imunitného systému, rast tela, regenerácie tkanív a iných dôležitých funkcií tela.

Trávenie bielkovín začína v žalúdku pepsínom. V žalúdku sa trávi iba 15% prijatých bielkovín. Po prechode chýmu do tenkého čreva sa premiešava s pankreatickou šťavou, ktorá obsahuje enzýmy trypsín, chymotrypsín, karboxypeptidázu a proelastázu. Tieto enzýmy rozkladajú 50% prijatých bielkovín na polypeptidy, tripeptidy, dipeptidy a malé množstvo aminokyselín.

Konečné trávenie bielkovín nastáva pri kontakte s mikroklkmi tenkého čreva, ktoré produkujú niekoľko druhov peptidáz a aminopeptidázy. Tie štiepia bielkoviny až na ich konečné produkty - aminokyseliny. Tie sa potom transportujú z črevných buniek do krvných kapilár a portálnou žilou sa dostávajú do pečene.

Vstrebávanie je proces, pri ktorom sa tráviacimi šťavami spracované výživné látky a ostatné živiny potrebné pre telo, dostávajú do črevných buniek a odtiaľ do krvnej alebo lymfatickej cirkulácie tráviaceho systému. 

Najlepšie podmienky pre vstrebávanie sú v tenkom čreve. Povrch sliznice tenkého čreva pokrývajú klky, vďaka ktorým sa niekoľkonásobne zväčšuje vstrebávacia plocha.

 Do klku vstupujú cievy a tvoria v ňom kapilárnu sieť. Do krvi sa vstrebávajú predovšetkým jednoduché sacharidy, aminokyseliny a časť vyšších karboxylových kyselín. V klku prebieha aj lymfatická cieva, do ktorej sa vstrebávajú najmä tuky. 

V tenkom čreve sa vstrebávajú všetky živiny a voda. V hrubom čreve sa vstrebáva iba voda, elektrolyty a vitamíny (kyselina listová, vit. K a vit. B1.)

Vstrebávanie cukrov

Cukry sa vstrebávajú predovšetkým v dvanástniku a horných častiach jejuna. Resorbujú sa vo forme jednoduchých cukrov, najčastejšie vo forme glukózy, ktoré je konečným produktom trávenie väčšiny cukrov. Cukry sa vstrebávajú do črevných buniek, odtiaľ prechádzajú do medzibunkového priestoru (interstícia) a odtiaľ priamo do krvi.

Vstrebávanie tukov

Najdôležitejšími miestami vstrebávania tukov sú dvanástnik a duodenum. Tuky prechádzajú za pomocou žlčových kyselín do črevných buniek. Vstrebané tuky vytvárajú v črevných bunkách chylomikróny. Významnú úlohu pri prenose tukov z črevných buniek zohrávajú tzv. apoproteíny, pomocou ktorých prechádzajú tuky vo forme chylomikrónov do lymfatických kapilár.

Vstrebávanie bielkovín

Bielkoviny sa vstrebávajú v duodene, jejune a ileu. Do črevných buniek sa bielkoviny vstrebávajú predovšetkým vo forme dipeptidov, tripeptidov a aminokyselín. Odtiaľ prechádzajú do mimobunkovej tekutiny a ďalej do krvi. Prakticky všetky aminokyseliny prechádzajú do portálnej krvi a organizmus ich ďalej využíva.

Vstrebávanie vody

Denne sa z tráviaceho traktu vstrebe 8 - 9 l tekutín. Z toho iba 1,5 l tvoria tekutiny prijaté potravou, zvyšok tvoria vylúčené tráviace šťavy. Väčšina tekutín sa resorbuje v tenkom čreve, zvyšok v hrubom čreve. Voda môže prechádzať podľa potrieb z čreva do buniek a krvi, ale aj naopak. Vstrebávaním vody sa zahusťuje chýmus a tvorí tuhá stolica.

Vstrebávanie elektrolytov (iónov) a vitamínov

Mimo živín sa vody sa v čreve vstrebávajú i ióny, predovšetkým sodík, chlór, hydrogénuhličitany, vápnik, železo a vitamíny.

Pečeň (hepar) je najväčšia žľaza ľudského tela. Reguluje metabolizmus cukrov, tukov a bielkovín a je dôležitá pri inaktivácii a vylúčení toxických látok z organizmu. Mimo iného vytvára žlč, plazmatické bielkoviny a faktory, ktoré sa zúčastňujú zrážania krvi. Je zásobným orgánom pre glykogén, tuk a mnohé minerálne látky a vitamíny rozpustné v tukoch (A, D, E, K).

Účasť na metabolizme cukrov

Pečeň má významnú úlohu pri udržiavaní normálnej hladiny cukru v krvi. Spolu s kostrovými svalmi je najdôležitejším miestom uskladňovania glykogénu. Po prijatí potravy s vysokým obsahom cukrov sa zvyšuje hladina cukru v krvi, pečeň ju vychytáva a vo forme glykogénu ukladá. Naopak, pri znížení hladiny cukru v krvi (hladovanie, fyzická aktivita) sa glykogén v pečeni rozkladá na glukózu a uvoľňuje do krvi. V pečeni okrem toho prebieha i premena aminokyselín a glycerolu na glukózu.

Účasť na metabolizme tukov

Veľa tukových molekúl sa tvorí, ale i degraduje v pečeni. Novovytvorené tuky sa transportujú ako lipoproteíny do tukového tkaniva, kde sa ukladajú do zásoby. Počas hladovania sa z tukových zásob mobilizujú vyššie karboxylové kyseliny a glycerol (metabolické produkty tukov), ktoré sa  v čase zníženej hladiny cukru v krvi a spotrebe zásob glykogénu v pečeni využijú na tvorbu glukózy dôležitej pre tvorbu energie. 

Pečeň je tiež dôležitým miestom tvorby cholesterolu a fosfolipidov. Väčšina cholesterolu sa v pečeni mení na žlčové kyseliny, ktoré sa vylučujú do žlče. Rovnako je miestom energetického metabolizmu tukov (tvorba acetylceoa do Krebsovho cyklu). Pečeň je za normálnych okolností jediným miestom tvorby ketolátok, ktoré sú tiež dôležitým zdrojom energie.

Účasť na metabolizme bielkovín

Pečeň tvorí takmer všetky krvné (plazmatické) bielkoviny. Ďalej sa v nej tvoria dôležité neesenciálne aminokyseliny, ako aj bielkoviny dôležité pre zrážanie krvi. Bielkoviny sa rozkladajú v pečeni na aminokyseliny. Rozkladom aminokyselín vzniká ako vedľajší produkt amoniak, ktorý pečeň premieňa na močovinu. Močovina prechádza do krvi a vylučuje sa z organizmu.

Detoxifikačné schopnosti pečene

Pečeň má schopnosť detoxifikovať a vylúčiť do žlče alebo uskladňovať toxické látky, lieky a antibiotiká, ako aj odbúravať a inaktivovať mnohé hormóny produkované endokrinnými žľazami. Významnú úlohu tiež zohráva pri metabolizácii alkoholu.

Žlč

Žlč sa produkuje v pečeni a vylučuje sa žlčovodmi do žlčníka, kde sa uskladňuje. Denne sa vytvorí 600 - 1 200 ml žlče. Žlč sa zúčastňuje na trávení a vstrebávaní tukov. Emulzifikuje tuky, čím zabezpečuje ich trávenie a vstrebávanie. Žlč sa skladá zo žlčových kyselín a žlčových farbív. Žlčové kyseliny sa tvoria z cholesterolu. 

Hlavným žlčovým farbivom je bilirubín, ktorý je degradačným produktom hemoglobínu, ktorý vzniká pri rozpade červených krviniek. Bilirubín sa v čreve mení na urobilinogén, ktorý sa čiastočne resorbuje späť do žlče a čiastočne vylučuje močom. Určité množstvo urobilinogénu sa vylučuje vo forme sterkobilinogénu stolicou. Pri zvýšení koncentrácie bilirubínu v krvi vzniká žltačka (icterus).